Gabriel Bianchi (Ed.): UPGRADE PRE SEXUÁLNU VÝCHOVU
Zborník z konference "Alternatívy zodpovednej sexuálnej výchovy"
Modra 28. - 30. 11. 2001.


ANTIKONCEPCIA, INTERRUPCIA A UMELÉ OPLODNENIE V ZRKADLE EVANJELICKEJ ETIKY

Igor Kišš

Evanjelická bohoslovecká fakulta UK
Bratislava
email: igor.kiss@fevth.uniba.sk

Bol som požiadaný zostavovateľmi tohto zborníka o informáciu ako hľadí evanjelická etika na otázky antikoncepcie, interrupcie a umelého oplodnenia. Nerobím tak z nejakého záujmu vyvolávať vieroučnú konfrontáciu medzi cirkvami. Ale zvážil som fakt, že stanovisko väčšinovej cirkvi u nás je jasné a je zamietavé vo všetkých týchto otázkach. Naproti tomu stanovisko evanjelickej etiky je vo verejnosti menej známe. Keďže je alternatívou v rámci teologických stanovísk na tieto otázky, nebolo by správne odmietnuť žiadosť zostavovateľov zborníka a nepodať ho verejnosti. Demokracia znamená diskusiu. Jedine takto sa možno dopracovať k serióznemu stanovisku na určitú otázku, keď zaznejú v diskusii viaceré riešenia. A stanovisko evanjelickej etiky je slovom do diskusie, ktorá môže mať dopad až na tvorbu štátnych zákonov. Rozdiel medzi jednotlivými kresťanskými cirkvami je totiž nielen v niektorých dogmatických otázkach, ale je tu určitý rozdiel aj v otázkach riešenia etických problémov. Patria k nim aj otázky sexuálnej etiky a to aj v probléme používania antikoncepcií, uznávania určitých indikácií a výnimiek v otázke interrupcie a kladného vzťahu k otázke umelého oplodnenia v rámci manželstva.

Skôr než poukážem na stanoviská evanjelickej etiky v týchto otázkach, chcem najprv vysloviť jednu poznámku objasňujúcu relatívnu rôznorodosť evanjelických teologických názorov.

 Pôjde o stanovisko evanjelickej etiky k týmto problémom. Evanjelické cirkvi nemajú jeden centrálny učiteľský úrad, ktorý aj v etických otázkach (tak ako v dogmatických) vydáva pre celú cirkev záväzné výklady cirkevnej náuky a etických otázok, ktoré potom celú cirkev, všetkých kňazov i veriacich viažu na jednotný výklad problémov viery a života. Pre evanjelické cirkvi je vyznavačsky záväzné len to, čo je priamo obsiahnuté v učení svätého Písma. Sú však otázky, s ktorými prichádza každá nová doba a ktoré v Biblii zodpovedané nie sú. Tu je daná určitá voľnosť pre evanjelikov v hľadaní pravdy. Je úlohou evanjelických teológov, aby cirkev orientovali ako asi treba určitú otázku v cirkvi riešiť. Evanjelickí teológovia nie vždy  dôjdu k tomu istému stanovisku. Preto je možné, že v určitých otázkach možno v evanjelickej cirkvi nájsť aj názorovú rozdielnosť. Predsa však je dôležité stanovisko väčšiny teológov v určitej otázke, ktoré zásadne neprotirečí Biblii ani vierovyznanským knihám evanjelickej cirkvi. Z toho vyplýva, že to, čo podám v nasledovnej informácii ako stanovisko evanjelickej etiky, bude v podstate stanovisko väčšiny súčasných evanjelických teológov. Nesmie preto prekvapiť, ak sa nájde nejaká evanjelická teologická menšinová skupina, ktorá má v danej veci iný názor. Pokiaľ ten názor výslovne neodporuje Písmu svätému alebo základným vieroučným princípom evanjelickej reformácie, je aj menšinový názor v evanjelickej cirkvi tolerovaný ako možná alternatíva. 

1. Stanovisko evanjelickej etiky k antikoncepciám

  Stanovisko evanjelickej etiky k používaniu antikoncepcií v sexuálnom živote manželov je všeobecne pozitívne. V evanjelickej etike niet zákazu používania nielen prirodzenej metódy proti oplodneniu, ale ani umelých prostriedkov, ktoré ľuďom poskytuje moderná veda na zabránenie oplodnenia, pokiaľ ide o zdraviu neškodné prostriedky, pokiaľ je to robené v zodpovednosti a pokiaľ sú použité po vzájomnom súhlase oboch manželov, aby to nenarúšalo ich vzájomné spolunažívanie. Evanjelická etika teda nerozlišuje medzi metódami na zabránenie počatia, ktoré by boli dovolené a umelými, ktoré by boli zakázané. Keď možno jedným spôsobom sa vyhnúť oplodneniu (prirodzená metóda), je možné podľa evanjelickej etiky vyhnúť sa mu aj iným spôsobom. Rozhodujúci je cieľ, ktorí manželia sledujú. Akt manželskej lásky je totiž podľa evanjelickej etiky Bohom určený nielen na plodenie potomstva, ale aj na upevnenie vzájomného manželského spolunažívania. Možno teda byť konzumentom vzájomnej lásky v manželstve aj bez úmyslu a obáv zo splodenia ďalších detí, ktoré si manželia zo zdravotných alebo ekonomických dôvodov už nemôžu dovoliť. Evanjelická etika teda súhlasí s princípmi zodpovedného rodičovstva a s princípom priamej zodpovednosti rodičov - či si prajú alebo neprajú mať ďalšie deti.  Použitie aj umelých antikoncepčných prostriedkov pri splnení vyššie menovaných podmienok sa nepovažuje za hriešne. Jasne to hovoria príslušné články v evanjelických teologických lexikónoch na túto tému, ďalej príručky evanjelickej teologickej etiky, prípadne vyhlásenia niektorých evanjelických cirkví v tejto otázke. Pochopiteľne, výnimočne sa môžu nájsť aj v evanjelických cirkvách skupiny, ktoré hlásajú odmietanie umelých antikoncepčných prostriedkov, ale tie sú výslovne menšinové a nemajú schopnosť dať svoju pečať na celú evanjelickú teologickú etiku alebo na vyhlásenia cirkevných grémií. Sú však v cirkvi tolerované, aj keď sú väčšinou veriacich považované za  extrémne.

Evanjelická etika si je vedomá, že zákaz používania antikoncepčných prostriedkov v manželstve by bol v rozpore nielen s evanjelickým pochopením manželstva, podľa ktorého cieľom manželskej lásky nie je len plodenie dietok, ale aj upevňovanie manželského zväzku a to aj prostredníctvom sexuálnej lásky v manželstve, ale malo by to aj nežiaduci sociálny dopad. Prehnané mnohodetstvo by totiž znamenalo ďalší rast biedy v mnohých krajinách, ktoré trpia prílišnou populačnou explóziou. Bolo by to rodenie sa detí do hladu a sociálnej biedy a ich zväčšovanie. Preto aj dokumenty Organizácie spojených národov zastávajú v podstate toto evanjelické stanovisko k používaniu antikoncepcií ako rozumné východisko v súčasnej svetovej situácii. Ale sú tu aj ďalšie dôvody: Pretože manželia žijú spolu a majú k sebe lásku, bolo by manželstvo pre mnohých nútenou príležitosťou k hriechu. Manželia by museli kňazovi pri spovedi hovoriť o intímnostiach svojho manželského života, čo evanjelická etika nepripúšťa a nepovažuje za vhodné. Manželom by potom zostal sexuálny život spojený s úzkosťou a obavou, že dôjde k nechcenému otehotneniu, namiesto radostného odovzdania sa jeden druhému. Pre mladých manželov s častým sexuálnym životom by bol takýto príkaz o zákaze antikoncepcií temer neuskutočniteľný. Mohlo by to viesť k rozvratu ba i k rozchodu manželov, keby jeden z manželov takýto rozkaz cirkvi na zákaz antikoncepcií tvrdo presadzoval ako vec svojho kresťanského svedomia a druhý by to striktne odmietal. Zachovať manželstvo musí byť v cirkvi najvyššou hodnotou a cestou k jeho zachovaniu je aj vzájomný súhlas s použitím antikoncepcií kresťanskými manželmi. Je psychicky neprirodzené umele mať rozdelený čas na doby, kedy možno pohlavne žiť podľa prirodzenej metódy a kedy nie, bez ohľadu na náladu a túžby, takže sa manželia spájajú len preto, aby neprepásli priaznivý čas. A čo potom s manželmi, ktorí sú celý týždeň od seba vzdialení z dôvodov zamestnania a znemožňuje im to vzájomný akt lásky, lebo prirodzená metóda práve nechráni pred oplodnením? V takýchto ťažko riešiteľných otázkach by sme mohli pokračovať ďalej. Evanjelická cirkev, ak by bola proti antikoncepciám, by sa dostala do slepej uličky. Z týchto dôvodov evanjelická etika zásadne súhlasí s používaním antikoncepčných prostriedkov v manželstve.

2. Stanovisko evanjelickej etiky k interrupciám

Písať o probléme umelého prerušenia tehotenstva nie je jednoduché. Ide o komplikovaný problém, s riešením ktorého zápasí zákonodarstvo na celom svete. V mnohých krajinách boli príslušné zákony už viackrát zmenené a stále sa hľadá najprijateľnejšie riešenie. Sú krajiny, kde zákon o legálnom umelom prerušení tehotenstva nemajú, lebo takýto zásah považujú v každom prípade za morálne neprípustný (v Európe je to nateraz  Malta a Írsko). Prax však ukazuje, že tým sa problém nerieši. Umelé potraty potom pokútne vykonávajú rôzne „anjeličkárky“ a neodbornými zásahmi spôsobujú nejeden raz smrť mnohých matiek. Pri prezradení, že došlo k pokútnemu potratu, to vedie potom k trestnému postihu za kriminálny čin a k uväzneniu matky. Malťanky idú potom prípadne na interrupcie do Talianska a Írky do Severného Írska. Alebo existujú v týchto krajinách zločinecké mafie, ktoré za peniaze zariadia žene aj tajnú interrupciu. V iných krajinách (aj u nás) bola zavedená zase prax „voľných“ potratov, keď umelý potrat je vecou dohovoru gynekológa a žiadateľky. Ani to nie je však eticky správne riešenie, pretože štátna legislatíva sa tu zbavuje povinnosti chrániť právo nenarodeného dieťaťa na život. V ďalších krajinách je problém riešený indikáciami (Rakúsko, Nemecko), keď legálne prerušenie tehotenstva je viazané na splnenie určitých podmienok a len vtedy je možné. To je akási stredná cesta v otázke interrupcií. Nech je však problém riešený legislatívou akokoľvek, k umelým potratom dochádza či už pokútne alebo legálne v alarmujúcom počte. Úplne zastaviť túto prax sa nedarí v žiadnej krajine. Je zrejmé, že umelé potraty vždy budú ako následok ľudskej hriešnosti, sociálnej biedy alebo lekárskej nutnosti. Ak si uvedomíme, že pri umelom prerušení tehotenstva ide o zabitie už vzniknutého života, nemôžu nás tieto skutočnosti nechať ľahostajnými.

Aké je v tejto otázke vlastne stanovisko evanjelickej etiky?

a. Evanjelická etika je z morálnych dôvodov proti interrupciám

Ak nejde o zvlášť zdôvodnené prípady evanjelická etika sa stavia zásadne odmietavo k umelému prerušeniu tehotenstva, pretože je to v rozpore s Božou vôľou zachovať život. Je to zásah do Božej stvoriteľskej právomoci a previnenie sa proti prikázaniu: „Nezabiješ!“. Boh si predsa praje život. Jeho stvoriteľský mandát, daný človeku, aby sa plodil a rozmnožoval a naplnil zem, stále platí. Aj na umelé prerušenie tehotenstva sa vzťahuje premisa, že život dáva Boh a iba Boh má právo život človeku odnímať. Pri umelom prerušení tehotenstva ide o zabitie už vzniknutého života. Filmy, ktoré sprístupnila aj naša televízia, jasne ukazujú, ako sa embryo bráni proti vyhasnutiu svojho života. Z hľadiska úcty k životu je teda umelé prerušenie tehotenstva morálne neprípustné. Preto kresťanská etika hodnotí  b e z d ô v o d n é umelé prerušenie tehotenstva zásadne ako hriech a vinu. Odsúdeniahodné sú všetky egoistické žiadosti na umelé prerušenie tehotenstva motivované tým, aby rodina mohla mať nový dom, krajšiu dovolenku, alebo nové auto. V tomto je cirkev zajedno so všetkými humánnymi ľuďmi, aj keby neboli veriaci. Humánny človek nemôže byť za svojvoľné interrupcie. Je treba urobiť všetko pre zachovanie vzniknutého života. Falošné rozhodnutie by mohlo matku na celý život trápiť ako vina, ak by svojmu dieťaťu odmietla dať život. Na druhej strane mnohé matky, ktoré o prerušení tehotenstva premýšľali ale potom si dieťa predsa ponechali, by vedeli povedať, ako si svoje dieťa po jeho narodení obľúbili a aké nezmyselné boli ich myšlienky zbaviť ho života. V Nemecku štátny zákon nariaďuje každej žiadateľke o interrupciu najprv sa dostaviť pred komisiu, ktorá sa snaží v mene nenarodeného dieťaťa dosiahnuť, aby tehotná žena povedala „áno“ k svojmu dieťaťu. Keď sa to nepodarí, potom je však interrupcia povolená. V takýchto prípadoch je treba hovoriť nielen s matkou, ale aj s otcom, ktorý má spoluzodpovednosť za už vzniknutý život.

Aj vo verejnosti by sa žiadala väčšia osveta v tomto smere, než je tomu v skutočnosti. Kedysi bolo vidieť v lekárskych poradniach plagáty krásneho nemluvňaťa s nápisom: „Prečo ste ma nechceli?“ Je škoda, že tieto plagáty zmizli z čakární lekárov, hoci sa iste dokázali prihovoriť k srdcu aspoň niektorých matiek. Treba uvedomovať ľudí, že právo nenarodeného dieťaťa na život treba rešpektovať. Právo matky zariadiť si život po svojom je menej ako právo už žijúceho embrya na život. Umelý potrat je mravne ospravedlniteľný len vo veľmi výnimočných prípadoch.

b. Napriek tomu evanjelická etika uznáva nutnosť štátneho zákona o interrupciách v záujme  riešenia určitých ťažko riešiteľných situácií

Mohlo by sa zdať, že ak je tomu tak, potom by bolo naozaj správnejšie, aby v štáte vôbec nebol zákon o umelom prerušení tehotenstva. Zložitosť problematiky je však v tom, že nejaký zákon o umelom prerušení tehotenstva v štáte musí byť. Aj keď z hľadiska kresťanskej etiky so svojvoľným a egoistickým umelým prerušením tehotenstva nemožno súhlasiť, treba si uvedomiť, že v štáte žijú nielen kresťania. Nemôžeme naše ideálne etické zásady nanucovať aj ľuďom iného presvedčenia. To by bol klerikalizmus. Je tu analógia s rozvodom. Kresťanská etika je striktne aj proti rozvodom. A predsa rozumný rozvodový zákon je v štáte nutný. Treba rozlišovať hľadisko etické a hľadisko legislatívne. Z etického hľadiska môže byť určitá vec nesprávna, ale legislatívne je treba usmerniť ju pre prípady, keď si treba  vybrať menšie zlo.

Takto dochádza k určitému napätiu. Cirkev je povolaná hlásať vo svete mravné ideály. Preto opakovane zdôrazňuje nerozlučnosť manželstva i nesprávnosť umelých potratov. Hlas cirkvi je mementom, aby ľudia nezabudli na mravný ideál. Legislatíva však už musí brať do ohľadu aj ľudskú slabosť, ktorá v mravných krízach neraz sklamáva. Legislatíva musí okrem toho brať do úvahy aj určité výnimočné prípady (najmä lekársky zdôvodnené), kedy musí ustúpiť do úzadia aj právo dieťaťa na život.

Ktoré sú výnimočné prípady, keď evanjelická etika (napriek svojmu odporu k umelým potratom) predsa tieto v svetskom zákonodarstve pripúšťa? Budeme sa tu opierať o dokument príslušnej komisie Evanjelickej cirkvi v Nemecku v tejto otázke.

  • Je to predovšetkým vtedy, keď by narodenie budúceho dieťaťa mohlo ohroziť život matky. Tu stojí život proti životu. Buď zomrie dieťa alebo zomrie matka. Prerušenie tehotenstva sa v takomto prípade javí ako menšie zlo a je eticky prípustné na základe lekárskej indikácie.

  • O lekárskej indikácii možno hovoriť aj vtedy, keď lekárska prenatálna prehliadka ukáže, že budúce dieťa bude dokázateľne geneticky ťažko postihnuté. Lekári v tomto prípade odporúčajú matke tehotenstvo prerušiť a matka má morálne právo sa pre to rozhodnúť. Môže však aj ťažko postihnuté dieťa prijať a dať sa mu narodiť.

  • Tretím prípadom lekárskej indikácie je, keď tehotná matka prekoná v ranom tehotenstve nejakú nemoc alebo sa dostala pod vplyv nejakých chemikálií, kedy je vysoké riziko, že plod sa môže narodiť poškodený. Aj vtedy lekári odporúčajú matkám tehotenstvo prerušiť a matka má právo túto lekársku radu uposlúchnuť. Môže však dieťa aj prijať s rizikom, že sa naozaj narodí postihnuté.

  • Slobodu matky pre dieťa alebo proti nemu treba rešpektovať aj vtedy, keď došlo ku kriminálnemu počatiu dieťaťa (znásilnenie matky). Matka sa musí sama rozhodnúť, či takéto dieťa prijme alebo nie. Tak je tomu aj v prípade incestu (krvismilstva).

  • Ako však postupovať vtedy, keď dieťa by z etického hľadiska malo byť zachované, ale matka prežíva psychickú krízu a nijako nevie dieťa prijať (hrozí prípadne samovraždou, ak by sa dieťa malo narodiť). Ide o tzv. psychickú indikáciu. Možno takú matku zákonne donútiť, aby dieťa prijala a umelý potrat jej odmietnuť? Túto otázku rieši vyhlásenie nemeckých evanjelických cirkví o umelom preru­šení tehotenstva asi takto: Zachovať život dieťaťa je možné len so súhlasom matky, nie bez neho. Zákon musí dať teda možnosť v takomto prípade tehotenstvo legálne prerušiť, aj keď etické hľadisko by dávalo prednosť zachovaniu života. Možno to chápať  ako morálnu vinu, ale nie ako niečo zákonne neprípustné.

Z hľadiska kresťanskej etiky by však zákony rozhodne ak nemali pri-púšťať prax umelých potratov z egoizmu rodičov. Tu nie je prax voľných potratov správna. S takýmito rodičmi treba hovoriť pred komisiou a snažiť sa ich od ich úmyslu pre potrat odviesť a dieťa zachrániť. Tak to pred-pokladá nemecké zákonodarstvo. Cieľom pohovoru pred komisiou je urobiť ešte posledný pokus prehovoriť matku, aby ustúpila od svojho úmyslu prerušiť svoje tehotenstvo. V komisii by mali byť ľudia, ktorí by sa dokázali maximálne prihovoriť matke v tom smere, aby si dieťa ponechala. Ak však napriek tomu na prerušení tehotenstva trvá, treba rozhodnutie matky z hľadiska zákona (nie etiky) rešpektovať. Povinným dostavením sa matky pred komisiu však bolo urobené maximum pre záchranu života dieťaťa. Takéto jednanie pred komisiou so snahou rodičov od ich úmyslu odradiť je výrazom toho, že žena nemá absolútne právo na potrat. Cieľom komisie teda nie je umelý potrat žene zakázať, ale pokúsiť sa odradiť ju od požia­davky potratu - pokiaľ sa odradiť dá. Nemecké zákonodarstvo teda nepozná myšlienku voľných interrupcií bez pohovoru matky pred komisiou, aj keď komisia rozhodnutie matky nakoniec rešpektuje.

Pri všetkých týchto úvahách treba pamätať na to, že najúčinnejším spôsobom zníženia počtu umelých potratov (popri antikoncepčnej osvete) je postarať sa o matky a zlepšiť ich sociálne podmienky. Veľa detí by sa narodilo, keby boli pre slobodné matky lepšie materiálne podmienky. Inokedy by pomohlo doviesť matku k tomu, aby dieťa porodila a odo-vzdala ho do detského útulku.

V každom prípade je možné kombináciou rôznych faktorov znížiť počet umelých prerušení tehotenstva. Dôležitým z týchto faktorov je práve morálne uvedomovanie veriacich v cirkvách, orientované na morálny ideál zachovania vzniknutého ľudského života ako Božieho príkazu, aby nedochádzalo k ľahkovážnemu zabíjaniu ešte nenarodených detí cestou umelých potratov, ale aby sa im umožnilo narodiť sa a žiť na radosť rodičov a na splnenie Božieho mandátu o zachovaní života.

3. Stanovisko evanjelickej etiky k umelému oplodneniu

Keď sa roku 1978 v Anglicku v Manchestri narodila Louise Brownová, prvé dieťa splodené v skúmavke, málokto si uvedomil o aký ďalekosiahly vedecký úspech sa vlastne jedná. O rok na to roku 1979 sa už narodilo ďalšie podobné dieťa v Austrálii. Dnes sa už úspešne robia podobné zásahy v mnohých krajinách sveta. V Európskej únii sa prostredníctvom IVF (in vitro fertilisatio - úradná medzinárodná skratka pre asistovanú reprodukciu cestou oplodnenia v skúmavke) v súčasnosti rodí  asi 5% detí. V Nemecku je to údajne už 10% detí, v Čechách 3% detí, na Slovensku v roku 2002 len 0,3% detí.

Z lekárskej stránky ide zatiaľ o veľmi komplikovaný a finančne zatiaľ veľmi nákladný zásah, ktorý predpokladá špeciálne prístroje, s ktorými sa pracuje. Od ženy, ktorá má upchaté vajcovody sa získajú vajíčka špeciálnym prístrojom. Ich počet je pri jednom ženskom cykle rôzny (4-5, zatiaľ sa zistilo u jednej austrálskej ženy maximum až 11 vajíčok pri jednej menštruácii). Tieto sa dajú do špeciálnej skúmavky pre oplodnenie spolu so spermiami muža na dobu asi troch dní, aby došlo k oplodneniu. Po niekoľkých dňoch je oplodnené vajíčko schopné prenosu späť do ženskej maternice na donosenie. Oplodnené vajíčko pokračuje v ďalšom vývoji v maternici asi v 30% prípadov. Ak sa zásah nezdarí, slúžia ďalšie vajíčka, ktoré boli tiež oplodnené, na zopakovanie pokusu. Veda takto umožnila mať vlastné dieťa aj ženám, ktoré dosiaľ nemali nádej mať deti.

Nová prax má však aj svoje morálne problémy. Preto rímskokatolícka cirkev je zásadne proti IVF. Zákaz bol vyslovený v dokumente „Familiaris consortio“ pápeža Jána Pavla II.

Odporcom IVF sa javí mravne neprijateľný najprv spôsob získania mužského semena cestou masturbácie. Ďalším a vážnejším problémom je, že keď sa oplodnenie ženy podarí hneď na prvý raz, zvyšné oplodnené ľudské embryá sa ukladajú do chladničky, kde sa skladajú po dobu 10 rokov. Po tejto dobe sa z chladničky vyťahujú a nechajú sa zahynúť. To  sa rovná zabitiu embryí a považuje za eticky neprípustné. S aplikáciou IVF sú spojené aj určité riziká pre ženu. I to sa javí ako neprípustné.

Napriek týmto výhradám evanjelická etika sa stavia k IVF kladne. Roku 1985 sa konala v Palerme na Sicílii špeciálna konferencia evanjelických a katolíckych etikov o IVF, kde sa prítomných asi 35 evanjelických etikov (bol som zhodou okolností osobne prítomný na tejto konferencii) postavilo súhlasne k novej metóde dosiahnutia oplodnenia u neplodných žien. Boli konštatované možné zneužitia, ale tie treba odstraňovať.

Základným východiskom evanjelickej etiky je tu pomôcť splniť obrovskú túžbu mnohých žien po vlastnom dieťati. Táto túžba je tak veľká, že ženy podstupujú aj bolestné zásahy spojené aj s rizikom, len aby mali vlastné dieťa. Ide o ženy, ktoré nechcú dieťa adoptovať, lebo žena chce cítiť, ako dieťa rastie v jej útrobách. Len žena, ktorá už dala život dieťaťu vie, aké šťastie prežíva žena, keď cíti v sebe žijúce dieťa.

A práve táto obrovská túžba ženy mať svoje vlastné dieťa vedie evanjelických etikov k tomu, že dávajú súhlas k tejto praxi. Pomôcť trpiacemu blížnemu, dokázať mu lásku odstránením jeho bolesti v dôsledku bezdetnosti, to je pre evanjelických etikov hlavný motív súhlasu s touto praxou. Dochádza tu totiž ku konfliktu povinností. Na jednej strane je povinnosť zvyšné embryá nezabíjať. Na druhej strane je povinnosť odstrániť hlbokú bolesť ženy, ktorá túži po dieťati. Musí sa voliť menšie zlo. Menším zlom je v tomto prípade to, že zomrie zvyšné embryo, ale zato vznikne nový život, ktorý by inak nevznikol. Láska k blížnemu (k psychicky trpiacej bezdetnej žene) má z etického hľadiska prednosť pred prípadnou smrťou zvyšného embrya. Veď sa aspoň narodí nový človek. To nie je služba smrti, to je služba životu. Ako ukázali výskumy, tak to chápe aj morálny cit väčšiny obyvateľov Slovenska. Najnovšie sa uvažuje o využití zvyšných embryí na terapeutické ciele odstraňovania ťažkých ochorení (Parkinsonova choroba, cukrovka, poinfarktové stavy atď).

Zásah upevňuje aj manželské vzťahy. Zlepšujú sa vzťahy manželov. Manželia dostávajú životný cieľ. Deti takto narodené sú deti milované, lebo boli vytúžené. Mnohí muži totiž opúšťajú takú ženu, ktorá svojmu manželovi nie je schopná priniesť potomka. Na Slovensku sa robil výskum 200 rodín, ktoré už majú dieťa zo skúmavky. Zistilo sa, že sa zatiaľ vyskytol len jeden prípad rozvodu takejto rodiny, ktorá však už aj predtým bola v rozklade.

Z hľadiska medicíny sa zatiaľ konštatuje, že asistovaná reprodukcia nepoškodzuje matku ani plod. Takto narodené deti sú zdravé. Na Slovensku sme mali roku 2002 už 600 detí, narodených zo skúmavky. Ak by išlo o problematický zásah, ktorý je škodlivý žene alebo dieťaťu, prax IVF by sa vo svete nešírila. V skutočnosti ide o nárast tejto praxe, ako sme to uviedli vyššie. 

Evanjelická etika však súhlasí s IVF len vtedy, ak otcom dieťaťa je manžel danej ženy. To sa volá homologné oplodnenie. Odmieta sa oplodnenie, keď otcom dieťaťa, ktorý daroval spermiu na oplodnenie, je neznámy muž. Otcom nemôže byť anonymný darca. Podľa švédskych zákonov každé dieťa má právo vedieť, kto je jeho otcom, a to v záujme prevencie psychických problémov dieťaťa v jeho živote.

Evanjelická etika nesúhlasí ani s praxou náhradných (surogátnych) matiek. Táto prax sa zjavila v USA, kde bohatí rodičia si nájdu chudobnú Mexičanku, ktorá im dieťa vynosí a po pôrode odovzdá biologickým rodičom. To je riskantná prax, pretože náhradná matka si na dieťa za 9 mesiacov nosenia zvykne a potom v niektorých prípadoch odmieta splniť zmluvu, na ktorú sa zaviazala. Okrem toho dochádza tu k novej forme vykorisťovania chudobných žien, pretože náhradná matka dostáva z dojednanej sumy len malú časť a ostatné peniaze dostávajú obchodné spoločnosti, ktoré takéto náhradné matky sprostredkujú.

Tak isto evanjelická etika nesúhlasí s praxou voľby pohlavia budúceho dieťaťa, ktoré je na základe IVF možné, ale bolo by neetické.

Z hľadiska evanjelickej etiky by bolo neprípustné urobiť tento zásah pri starších ženách medzi 50. až 60. rokom, ktoré by chceli mať ešte dieťa. Ženy sa musia pre tento zásah rozhodnúť vo veku, v ktorom môže dôjsť k tehotnosti aj normálnym spôsobom. Tak isto je neprípustné robiť tento zásah u nevydatých žien.

Konečne evanjelická etika odmieta možnosť klonovania pomocou umelého oplodnenia. V tomto prípade sa vajíčko neoplodní spermiou manžela, ale robia sa pokusy oplodniť ho ľudskou bunkou, aby vznikol identický človek. Takéto pokusy sú však vo väčšine civilizovaných krajín zakázané, lebo vedú iba k hazardom.


>> Späť na stránku - O B S A H

Vydal:
Kabinet výskumu sociálnej a biologickej komunikácie SAV
vo vydavateľstve VEDA v Bratislave v r. 2003